10 najšialenejších daní, ktoré vďaka Bohu nemusíme platiť

Pri pohľade na tieto šialené dane má ale človek pocit, že si z neho úrady robia "cvičenú opicu"!

10. Kartová daň

Panovníci v minulosti často zneužívali všeobecne obľúbené a rozšírené činnosti a zaťažovali ich daňovou povinnosťou. Kartová daň je toho dobrým príkladom. V čase zriadenia dane bolo hranie kariet extrémne populárne, a kráľ tak uvidel možnosť ako ľahko prísť k peniazom.

Daň sa začala vyberať za vlády anglického panovníka Jamesa I. v 16. storočí. Ten presadil zákon, ktorý zaviedol povinnosť označenia kariet, čo malo zabezpečiť odovzdanie príslušnej sumy peňazí miestnemu výrobcovi kariet.

Až do augusta roku 1960 boli v Británii sady hracích kariet potlačené a predávané s daňovou povinnosťou. Najvyššia karta, eso, niesla označenie výrobcu a pripomínala fakt, že na tieto karty musí byť zaplatená daň.

9. Daň zo sladkostí

V septembri 2009 sa štát Illinois rozhodol zdaniť sladkosti väčšou mierou než ostatné potraviny. Daňový úrad v Illinois vysvetlil, že „ak vec obsahuje múku alebo vyžaduje zmrazenie", nie je považovaná za sladkosť a je zdanená rovnako ako iné potraviny.

V praxi potom nariadenie po právnej stránke zaradilo jogurt s hrozienkami do sladkostí, zatiaľ čo jogurt s praclíkmi bol obyčajným jedlom alebo tyčinka Milky Way Midnight patrila medzi sladkosti, pričom originálna tyčinka Milky Way zostala bežnou potravinou.

S obdobným nápadom prišla pred minuloročnými voľbami v Česku Strana zelených, ktorá mala v programe obsiahnutú "daň z obezity". Sladké a tučné jedlá či nápoje mali zdražieť a štát tak mal vyzbierať viac peňazí na lekársku starostlivosť...

8. Atletická daň

Atletickou daňou je v Spojených štátoch označovaný odvod návštevníkov mesta či štátu, ktorí zarobili peniaze v jurisdikcii tohto územia.

A keďže štát si nemôže dovoliť sledovať všetkých jednotlivcov, ktorí prišli obchodovať na jeho pôdu, cieľom sa stali zvyčajne vcelku bohatí a uznávaní profesionálni športovci. Tí majú presné rozpisy svojich podujatí a zároveň zarábajú veľké peniaze.

V rokoch 2006 až 2007 takto napríklad v štáte Kalifornia, ktorý má 15 profesionálnych športových družstiev, vyzbierali od hosťujúcich športovcov až 102 miliónov dolárov.

7. Daň zo zbabelosti

Daň so zbabelosti (presnejšie nazývaná aj ako rytierska daň) bola špeciálna daň, zameraná proti ľuďom, ktorí neboli ochotní ísť bojovať za kráľa. A to samozrejme nielen z dôvodu zbabelosti...

Daň existovala za kráľa Henryho I. (vládol v rokoch 1100 - 1135) a bola relatívne nízka. Ján I. Bezzemok ju však zdvihol o 300 percent a začal vymáhať od všetkých rytierov v rokoch, kedy neboli žiadne vojny.

Čiastočne aj táto skutočnosť potom viedla k prijatiu známej Veľkej listiny slobôd. Vyberanie dane však v pozmenených formách pretrvalo ešte 300 rokov.

 

6. Klobúková daň

Klobúkovú daň zaviedla britská vláda v rokoch 1784 až 1811 a vzťahovala sa na mužské pokrývky hlavy. Daň bola zavedená počas prvého ministrovania Williama Pitta. Mala byť jednoduchou cestou ako vyberať peniaze od relatívne bohatších ľudí, ktorých klobúky symbolizovali.

Predpokladalo sa, že bohatí ľudia majú veľké množstvo drahých klobúkov, zatiaľ čo chudobnejší majú jeden lacný alebo žiadny. Daň zavádzala povinnosť kúpiť si licenciu. Jej cena bola dve libry v Londýne, v ostatných mestách päť šilingov. Na každého, kto nezaplatil, boli uvalené vysoké pokuty.

5. Daň z okien

Daň z okien symbolizovala sociálne, kultúrne a architektonické pomery vo Veľkej Británii počas 17. a 18. storočia. Niektoré domy z tohto obdobia majú kvôli uvedenej dani dodnes zamurované okenné otvory.

Daň bola ustanovená kráľom Williamom III. v roku 1696 a navrhnutá bola tak, aby uvalila odvodovú povinnosť na prosperujúcich občanov. V čase zavedenia pozostávala daň z dvoch častí - bytové domy boli zaťažené sumou dva šilingy na dom a potom variabilnou daňou podľa počtu okien, pokiaľ ich počet presahoval desať.

Najbohatšie rodiny kráľovstva využívali túto daň, aby sa dištancovali od tých relatívne menej bohatých - pri stavbe vidieckeho sídla alebo vily sa snažili zakomponovať čo najväčší počet okien. Daň z okien dala kráľovstvu lekciu z pompéznosti. Zrušená bola až v roku 1851.

4. Daň z brady

V roku 1535 anglický kráľ Henry VIII., sám nosiaci bradu, nariadil vyberanie tzv. dane z brady. Daň bola odstupňovaná, pričom záležalo na sociálnom statuse nositeľa brady. Dcéra kráľa Henryho, Alžbeta I., pozmenila daň tak, že sa vyberala od každého, kto sa neoholil viac ako dva týždne.

Podobná daň sa objavila aj v Rusku, no kvôli inému dôvodu - cár usúdil, že neoholení ľudia vyzerajú nekultúrne a takýmto spôsobom chcel dosiahnuť nápravu. Daň zaviedol v roku 1705 cár Peter I. Tí, ktorí zaplatili boli povinní nosiť medený znak „bradáča".

Na jednej strane bol vyobrazený ruský orol a na druhej časť tváre človeka s nosom, ústami, fúzami a bradou. Zároveň bol v znaku vyrytý nápis „daň z brady bola zaplatená" a „brada je prebytočná záťaž".

3. Daň z „cracku"

Daň z „cracku" je názov dane uvalenej na ilegálne drogy v americkom štáte Tennessee. Schválená bola v roku 2005 a vzťahuje sa na nelegálne látky, zahŕňajúc i kokaín alebo marihuanu. Drogoví díleri sú povinní anonymne zaplatiť daň v štátnom daňovom úrade, kde obdržia známku, potvrdzujúcu platbu.

Ak je díler uväznený a nemá zaplatenú daň, štát od neho môže vymáhať dlžnú sumu. 22 ďalších amerických štátov má podobné právne úpravy ako je daň z „cracku" v Tennessee. Ďalšou známou ilegálnou zdaňovanou aktivitou je aj prostitúcia.

2. Daň z plynatosti

Poľnohospodársky výskum na Novom Zélande má na svedomí navrhnutie dane z plynatosti. Táto daň bola navrhnutá v roku 2003, aby krajina mohla lepšie plniť záväzky Kjótskeho protokolu.

Daň mala byť zacielená na hospodárske zvieratá, ktoré vypúšťajú do ovzdušia metán, čo údajne na Novom Zélande tvorí až 50 percent skleníkových plynov. Je zbytočné dodávať, že v krajine s tak dôležitým farmárstvom sa uskutočnili protesty, pre ktoré nakoniec vláda upustila od tejto vskutku pozoruhodnej myšlienky.

1. Daň z moču

„Pecunia non olet" (Peniaze nesmrdia). Táto fráza sa začala používať ako výsledok dane z moču, zavedenej rímskymi cisármi Nerom a Vespasiananom v 1. storočí nášho letopočtu.

Moč z verejných latrín bol v tých časoch zbieraný a predávaný. Využíval sa totiž ako cenný prvotný materiál pre mnohé chemické procesy - pri spracovaní koží, pri praní ako zdroj čistiaceho amoniaku, či na bielenie vlnenej tógy. Vyskytli sa aj správy, že na území dnešného Španielska sa používal na bielenie zubov.

Keď sa Vespasianov syn, Titus, sťažoval na nechutnosť dane, jeho otec mu údajne ukázal zlatú mincu a vyslovil slávny citát. Vespasianove meno je dodnes používané na označenie verejných pisoárov - vo Francúzsku „vespasiennes", v Taliansku „vespasiani" a v Rumunsku „vespasiene".

 

Source: ciboha.sk