Tak
nejako by sme mohli popísať vzťah medzi tým čo hovoria politický predstavitelia
a čo sa v ekonomike skutočne deje. Ak by sme spriemerovali ekonomické
cykli krajín BCBS (Bazilejský výbor pre bankový dohľad), historické dáta ukazujú, že
banková kríza sa vyskytuje raz za 20 až 25 rokov. Jediné obdobie bez bankových
kríz bolo od konca druhej svetovej vojny až do obdobia medzi rokmi 1970 - 1980
(v závislosti od krajiny). Počas tohto obdobia na dlhodobý ekonomický rast
vplýval najmä regulačný rámec 9, podľa
ktorého bol finančný sektor veľmi prísne regulovaný. Každý z ekonomických
výskumníkov používa iné kritériá na identifikáciu krízových období. Napríklad ak
by sme brali do úvahy výskum Reinharta a Rogoffa z roku 2008, tak je
v každom roku pravdepodobnosť na vypuknutie bankovej krízy 5,2%. No Laeven
a Valencia predpokladajú možnosť výskytu krízy v jednom roku len na 3,6%.
Zaujímavé je, že v krajinách G10 je frekvencia krízových období vyššia.
Namieste
je poukázať, aké ekonomické dopady prinášajú obdobia počas a po bankových krízach.
Ekonómovia to považujú za straty (náklady), ktoré vyčíslujú a prepočítavajú
podľa úpadku hrubého domáceho produktu. Graf 1 nám poskytuje prehľad dvoch prípadov
spomalenia ekonomického rastu. Sú to dva modelové druhy bankových kríz (príklad
1 vľavo a 2 vpravo). V oboch ukazuje bod A miesto, kde začína ekonomika
spomalovať (vrchol hospodárskeho cyklu), bod B predstavuje následný bod obratu,
kde znova nastáva rast HDP (takže je to aj najnižší cyklický bod) a C je
miesto, kde HDP znovu prekonáva svoj predkrízový rastový trend. Rozdiel medzi
nimi je však ten, že v prvom príklade je napokon dlhodobý trend prekročený
rastom HDP smerom hore (miesto označné D), zatiaľ čo v príklade 2 je rast
HDP trvalo nižší a vytvára nový, pokrízový trend. Hoci s rovnakým tempom
rastu ako mal pôvodný trend.
Všetky štúdie ukazujú,
že vplyv bankovej krízy trvá niekoľko rokov, pretože kumulované straty sú
vyššie ako len pokles z bodu A do bodu B. V príklade 1 miesto
medzi bodmi A a D predstavuje 19% rozdiel medzi situáciou po
vypuknutí krízy a situáciou keby rast HDP nezačal rapídne spomaľovať. Ak
zoberieme do úvahy všetky porovnateľné štúdie, tak strata by bola
v priemere ešte o 63% väčšia, ako je hodnota spomalenia rastu HDP
medzi bodmi A a B. Tieto výsledky z existujúcej literatúry sú
založené od predkrízových období, až po návrat do starých koľají ( čo sa však
nemusí stať vždy, ako vidíme v príklade 2). Jeden z expertov, Haldane,
ponúka niekoľko odhadov na vývoj a dôsledky terajšej bankovej krízy za
predpokladu, že určitá časť strát podľa skúseností v roku 2009 bude mať
trvalé následky. Možnú stratu vyrátal za predpokladu trvalých následkov 25%,
50% alebo 100% všetkých strát zo spomalenia ekonomického rastu. Haldane odhadol
minimálnu hodnotu straty na 90% globálneho HDP z roku 2009. Ale
poznamenal, že táto hodnota by sa mohla pri nesprávnych krokoch zo strany
politických autorít predražiť až na 350% ročného globálneho HDP z roku
2009, čo je zároveň aj jeho maximálny odhad.
Na grafe č.2 sú
zobrazené výsledky pomocou niektorých historických príkladov. Zobrazený je
vývoj HDP na obyvateľa desať rokov pred a po bankovej kríze. Na každom
obrázku môžeme vidieť, že ani po jednej z bankových kríz sa trend nevrátil
na pôvodné hodnoty ekonomického rastu. V niektorých prípadoch sa síce rast ustálil v rovnakom tempe, ale až po
vytvorení nového trvalého trendu. Preto je nepravdepodobné aby aktuálna banková kríza
nezanechala trvalé následky. V Ramirezovej štúdii z roku 2009 je
napísané, že banková kríza môže mať negatívny vplyv na ekonomický rast aj
v časovom horizonte nad 30 rokov.
Prečo by sa ale
mali následky bankovej krízy prejavovať
tak dlho, dokonca väčšinou až trvalo? Jedným z dôvodov je prehĺbenie
recesie po bankovej kríze. V ekonomike preto ostávajú hlbšie jazvy ako pri
bežnej, cyklickej recesii. Dôvody, prečo tomu tak je, sú napríklad veľký pokles dôvery, zvýšenie
averzie k riziku, narušenie plynulosti vo finančnom sprostredkovaní
(úverová kríza, neprístupnosť úverov), nepriame účinky s vplyvom na
fiškálnu politiku (zvýšenie verejného dlhu a daní) alebo trvalá strata
kapitálu ľudí (tradičné účinky hystérie). V tomto bode musíme zobrať na vedomie,
že aby boli výsledné účinky iba dočasné, je v pokrízovom období nutné
zvýšenie tempa ekonomického rastu oproti tomu, ktoré by tu bolo bez vypuknutia
krízy. Podľa historických dát bol rast HDP po kríze vždy pomalší alebo záporný
až do doby, pokým sa nevstrebá prebytok
kapitálu. Potom sa ekonomický rast začína dostávať na pôvodné hodnoty tempa
rastu. Súčasná monetárna expanzia a rôzne stimuly teda len znásobujú dĺžku
uzdravovania svetovej ekonomiky. V známej histórii takýto nárast kapitálu
nebol ešte nikdy zaznamenaný. Tento trend vytvárania hodnoty z ničoho nastal po
odstránení zlatého štandardu v roku 1971.
(Rast množstva kapitálu na jednotku priemyselnej
produkcie od povojnového obdobia)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára